Kostol sv. Františka Xaverského v Trenčíne. Kto bola kráľovná Neachille na oltárnom obraze?

For English translation please see below.

V piaristickom kostole je na hlavnom oltári obraz, ktorý znázorňuje pokrstenie aristokratky sv. Františkom Xaverským (poznámka 1.). Táto postava má byť podľa rôznych internetových zdrojov (1,2) princezná alebo kráľovná menom Neachil. Bližšie údaje o nej som nikde v slovenčine nenašiel. Nespomína ju ani Branecký, ktorý sa kostolom zaoberal podrobne a poznatky spísal do textu „Čo máme vedieť o kostole piaristov v Trenčíne?“ (3). Všeobecné povedomie je, že šlo o nejakú princeznú alebo kráľovnú v Indii, keďže India bola jedna z oblastí misijného pôsobenia Františka. Pojem India zahrňoval v časoch Sv. Františka Xaverského rozsiahle oblasti južnej a juhovýchodnej Ázie, od terajšej Indie po Filipíny a Novú Guineu (4-10). Z hľadiska súčasnej geografie ide o vymedzenie príliš široké. Bližšie údaje o Neachil a jej krajine sú vo svätcových životopisoch a novších historiografických prácach (4-10). Celkovo by sa dali informácie zhrnúť nasledovne: 

Neachil (uvádzaná aj ako Neachile Pocerana, Neakil, Neachille, Neachila Pocaragua, Nyaicili Boki Raja) bola sultánka – manželka sultána, ktorý sa volal Boliefe (niekedy Boliese, Abulais, Bayan Sirrullah). Šlo o bohatý a mocný sultanát s názvom Ternate (11), ktorý zahŕňal početné ostrovy terajšej východnej Indonézie, južných Filipín a okolia Novej Guinei. Neachil bola dcérou vládcu vedľajšieho „konkurenčného“ sultanátu s názvom Tidore (12). Jej otec bol sultán Almansor (resp. Al-Mansur I.). Manželstvo s Boliefom bola vlastne svadobná politika, ktorá mala zabrániť konfliktu a posilniť oba sultanáty. Bohatstvo oblasti plynulo najmä z produkcie a predaja korenín (preto niekedy označenie „spice islands“). Pred príchodom portugalských kolonizátorov bol náboženstvom tejto oblasti sunitský islam, no na viacerých ostrovoch ríše vládlo ešte pôvodné pohanstvo. Neachil bola muslimka a mala troch synov. Po smrti manžela sa stala vdovou a v jej živote začala ťažká etapa končiaca martýriom, v dôsledku čoho sa jej postava ako symbolu viery dostala do kresťanského sveta a nakoniec aj na oltárny obraz v Trenčíne. Po jej ovdovení sa nelegitímny syn jej manžela, Hairun Jamilu, spojil s Portugalcami a spoločne pripravili jej troch synov o následníctvo a nakoniec aj o život. Samotná sultánka bola zbavená moci aj majetku. Keďže sa toto udialo za výdatnej pomoci Portugalcov, vdove logicky zostal nepriateľský postoj voči kolonizátorom a aj ich náboženstvu – kresťanstvu (mala vraj „mortal hatred“ voči kresťanstvu). Do tejto situácie, v lete 1546, prichádzajú na Ternate ďalší Portugalci spolu s misijou Františka. František sa snaží vdove pomôcť a zároveň ju presvedčuje o prestúpenie na kresťanstvo, čo sa mu po mesiacoch rozhovorov podarilo. Neachil bola pokrstená na Izabelu (poznámka 2.). Ku krstu, ktorý je zobrazený na trenčianskom oltárnom obraze, došlo zhruba na jeseň 1546. Vdova vtedy zrejme bola, ako matka 3 dospelých synov, v zrelšom dospelom veku (okolo 40 rokov?). Po krste sa stala vzornou kresťankou, svojim správaním a skutkami charity získavala sympatie obyvateľov. František sa ju snažil podporovať, sám sa listom prihovoril u svojho panovníka o finančnú podporu vdove. Zároveň presvedčil ku konverzii aj dve sestry sultána Hairuna a mnoho ďalších. U samotného sultána ale neuspel. Podľa niektorých autorov došlo neskôr v rámci prenasledovania kresťanov sultánom k odsúdeniu vdovy za odpadnutie od islamu a k jej poprave (10,13) (poznámka 3.). U konverzií sa okrem motívu misijného - náboženského jednalo určite aj o súčasť politickej „hry“ (4). Obchodné, politické a vojenské spojenectvá znamenali často aj zjednotenie v otázke náboženstva. Pokračovanie mocenských bojov viedlo o 20-30 rokov k temer úplnému vypudeniu Portugalcov a znova k posilňovaniu islamu. Napätie medzi kresťanstvom a islamom v oblasti východnej Indonézie tak má základy už v dávnejšej minulosti. 

Informácie o osobnej povahe Neachil sú sporé a isto sú aj poznačené vierou pisateľov. Uvádza sa, že bola „vznešeného ducha", „silného úsudku", „učená (ovládala podrobne mytológiu svojho národa i výklad Koránu)", „pohostinná", „skromná", „bohabojná", „mierna k iným a prísna na seba". O vonkajšom vzhľade som informáciu nenašiel. Možno predpokladať fyzický vzhľad ako u tzv. austronézijskej alebo melanézskej skupiny (14,15). Na európskych obrazoch má Neachil podobu ženy bielej rasy. Podľa jednoho názoru bola v maliarskej škole Andrea Pozza modelom pre Neachil vojvodkyňa Mária Jana Savojská (13,16). Stredoeurópski maliari v 17. storočí pravdepodobne nemali povedomie, ako presne vyzerajú ľudia vo východnej Indonézii (poznámka 4.). Otázne ovšem je, či by objednávateľ obrazu bol na prelome 17. a 18. storočia natoľko „multikultúrny“, že by akceptoval austronézijský alebo melanézsky výzor u kráľovnej, ktorá mala najvyššiu úctu jezuitov a bola jednou z hlavných postáv obrazu (na rozdiel od vedľajšej postavy vľavo dolu, ktorá je tmavej rasy). Keďže sa jedná o sakrálnu maľbu istého účelu a nie o dokumentárny obraz, nezhoda s reálnym vzhľadom osôb a vecí nerušila. Na súčasnom divákovi zostáva, ako vnímať postavu na obraze: ako kráľovnú alebo sultánku (?), Neachil alebo Izabelu (?). Osobnosť Neachil mala atribúty všetkých štyroch. Zároveň sa jedná o postavu, ktorá tzv. prehrala v mocenskom zápase a bola by odsúdená na zabudnutie, nebyť pôvodnej kresťanskej hodnotovej kultúry (ešte nekontaminovanej klerikalizmom), ktorá oceňuje etickú integritu viac ako mocenské postavenie. Príbeh Neachil tak nebol zabudnutý a stal sa súčasťou histórie, indonézskej i európskej.

 

 

Poznámka 1.: jedná sa o variant Pozzovho rovnomenného obrazu, ktorý je v talianskom Tridente v kostole sv. Františka Xaverského. Obraz v Tridente po Pozzovej smrti dokončoval jeho žiak a synovec Mignocchi, ktorý je aj autorom ďalšieho obrazu v trenčianskom kostole (obraz Immaculata Triumphans v bočnej kaplnke Nepoškvrneného počatia) (17). Čiže medzi Trenčínom a Tridentom je aj personálne prepojenie autormi, ktorí sú predstaviteľmi „pozzizmu“ (termín kunsthistorika Serfőza, cit. 17). Trenčiansky obraz s Neachil je signovaný Christopherom Tauschom, viedenským žiakom Pozzu. Osobná prítomnosť Pozzu v Trenčíne, ako ju uvádza Branecký, nie je zatiaľ potvrdená ďalšími zdrojmi (17).

Poznámka 2.: či previedol krst sám František osobne, bolo niektorými spochybnené (8). Podobne je to so známym krstom japonského kniežaťa Ótomo Sórina, ktorý je na viacerých obrazoch (napr. obraz hlavného oltára v jezuitskom kostole v Uherskom Hradišti) (18).

Poznámka 3.: presvedčivý písomný doklad o poprave neexistuje, môže sa jednať len o legendu. Osoby kráľovského pôvodu sa odstraňovali zväčša pomocou otravy (4-10), oficiálna poprava by bola neobvyklá.

Poznámka 4.: ďalším príkladom je v neďalekom Uherskom Hradišti oltárny obraz „Krst orientálneho panovníka Sv. Františkom“ od maliara Jiřího Heinscha. Na obraze krstí František japonské knieža Ótomo Sórina, pričom domorodí obyvatelia s čelenkami majú výzor skôr amerických Indiánov ako Japoncov (18). Rozdielny prístup ako k domorodcom mali Jezuiti ku postavám svätcov. U tých bola vonkajšia vizuálna podoba „kanonizovaná“ a na všetkých obrazoch má preto František podobu rovnakú (tzv. skutočná podoba, Verra Effigies). Táto podoba vyšla z posmrtnej masky a obrazu Františka, ktoré boli privezená z Indonézie (19). Podoba bola istotne „vylepšená“ v zmysle idealizácie. V prípade podoby Neachil možno azda hovoriť o istej „počínajúcej“ kanonizácii (na všetkých obrazoch tá istá mladá charizmatická žena, vzbudzujúca sympatie). Možno mali Jezuiti zámer, aby bola v budúcnosti Neachil blahorečená (beatifikovaná) (?). Podmienkou k beatifikácii bola úspešná propaganda, aby si verejnosť postavu najprv obľúbila (20). Súčasťou takejto kampane, v princípe nie nepodobnej kampaniam súčasného reklamného priemyslu, bola aj vhodná vizuálna prezentácia. V prípade úspechu by potom mohol návrh na blahorečenie úspešne „prejsť“ pápežskou komisiou. U Jezuitov teda zhoda s reálnou fyzickou podobou ktoréhokoľvek svätca alebo kandidáta na blahorečenie hrala úlohu podružnú. Na prvom mieste bolo treba vyvolať silný emočný dojem z obrazu. Obraz bol súčasťou komplexného "multimediálneho" pôsobenia, ktoré malo byť až hypnotické (teatrum sacrum). To sa dosiahlo súčasným účinkom obrazov, sôch, architektúry, sofistikovaného osvetlenia a scenáru liturgie, niekedy i s použitím „javiskovej“ mechaniky (apparato) (13). U pojmu „propaganda“ tu treba spomenúť, že je eticky neutrálny. Z hľadiska etického môže byť propaganda klamlivá („čierna“ propaganda) alebo naopak, založená na pravdivých informáciach („biela“ propaganda), alebo je niečo medzi oboma uvedenými (21).

 

Poďakovanie: patrí ing. Vojtechovi Brabencovi (www.trencan.6f.sk) za radu pri hľadaní zdrojov k článku; Kristíne Žitňanovej za technickú pomoc.

Virtuálna prehliadka kostola je na adrese: https://trencin.sk/public/panorama/Mesto.html?s=pano37&skipintro

 

Použité zdroje

 

1. Webová stránka Piaristické gymnázium J. Braneckého, Trenčín: https://www.piar.gtn.sk/o-skole/historia-skoly/

2. Webová stránka mesta Trenčín: https://visit.trencin.sk/piaristicky-kostol-sv-frantiska-xaverskeho-%ef%bb%bf/

3. Branecký J. Čo máme vedieť o kostole piaristov v Trenčíne?, 2.vydanie, Trenčín, 1999. Na webe dostupné na stránkach ing. Brabenca: www.trencan.6f.sk/branecky/index.html

4. Abdurachman, Paramita R. “'Niachile Pokaraga' A Sad Story of a Moluccan Queen.” Modern Asian Studies, vol. 22, no. 3, 1988, pp. 571–592.

5. Georg Schurhammer (1977) Francis Xavier: His Life, his times - vol. 2: India, 1541-1545. Rome: The Jesuits Historical Institute.

6. Maffei JP, Bartoli D: The Life of St. Francis Xavier: Apostle of the Indies and Japan. Baltimore: John Murphy, 1868. Dostupná na webe: https://archive.org/details/cu31924031286358/page/n6/mode/2up

7. Bouhours D. The life of St. Francis Xavier, of the Society of Jesus, apostle of India. Philadelphia: Eugene Cummiskey, 1848.

8. Maynard T: The Odyssey of Francis Xavier. Longmans, Green and co, London 1936. Na webe dostupné: https://archive.org/stream/MN5143ucmf_2/MN5143ucmf_2_djvu.txt

9. Dryden J. The Life of Saint Francis Xavier, text voľne na webe: https://catholicsaints.info/the-life-of-saint-francis-xavier-by-john-dryden/

10. Bartoli D. Dell’Istoria della Compagnia di Gesù: L’Asia, i (Milan: Dozio, 1831; orig. 1653), 166.

11. Wikipedia, anglická, heslo „Sultanate of Ternate“, https://en.wikipedia.org/wiki/Sultanate_of_Ternate

12. Wikipedia, anglická, heslo: „Sultanate of Tidore“, https://en.wikipedia.org/wiki/Sultanate_of_Tidore

13. Horn A. Andrea Pozzo and the Jesuit “theatres” of the seventeenth century. Journal of Jesuit Studies 2019, 6: 213-248.

14. Wikipedia, anglická, heslo „Austrinesian peoples“, https://en.wikipedia.org/wiki/Austronesian_peoples#Genetic_studies

15. Wikipedia, anglická, heslo „Moluccans“, https://en.wikipedia.org/wiki/Moluccans

16. Pfeiffer HW. ‘L’iconografia e il messaggio del San Francesco Saverio’, in his Andrea Pozzo a Mondovì, Milano, Jaca Book, 2010, pp. 61-129.

17. Serfőző S. Zur Geschichte des „Pozzismus“ in Ungarn, In: Herbert Karner (Hg.): Andrea Pozzo (1642‒1709). Der Maler-Architekt und die Räume der Jesuiten, Verlag der Österreichische Akademie der Wissenschaften, Wien 2012.

18. Macháčková J.: Jan Jiří Heinsch. Křest orientálního panovníka Sv. Františkem Xaverským. Diplomová práca, Filozofická fakulta, Palackého Univerzita Olomouc, 2011. 

19. Andrle J. Kult sv. Františka Xaverského v českých zemích raného novověku. Diplomová práca, Ústav českých dějin, Filozofická fakulta, Univerzita Karlova, Praha 2011.

20. Levy E. Propaganda and the Jesuit Baroque. University of California Press, Berkeley and Los Angeles, California, USA, 2004.

21. Jowett GS, O Donnell VJ. Propaganda and Persuasion. 6th ed., Sage Publications Inc., London, UK, 2014.

 

Trenčín, 5. 2. 2020, nové upravy 22. 1. 2021

e-mail autora: zamecnikm@seznam.cz

 

 

Piarist Church of St. Francis Xaver in Trencin. Who was the Queen Neachille on the altarpiece?

       

In the Piarist church in Trencin, there is a painting on the main altar, which shows the baptism of an aristocrat by St. Francis Xaver (note 1). According to various Internet sources (1,2), the aristocrat is supposed to be a princess or a queen named Neachil. I have not found more detailed information about her in Slovak literature. She is not mentioned by Branecky, who dealt with the church in detail, describing it in the text "What should we know about the Piarist church in Trencin?" (3). It is generally known that Neachil was a princess or a queen in India. India was one of Francis' mission areas. The term India included in the times of St. Francis Xavier large areas of South and Southeast Asia, from present-day India to the Philippines and New Guinea (4-10). For the current geography, the definition is too broad. Information about Neachil and her country can be found in biographies of St. Francis Xavier and in several later historiographic works (4-10). Overall, the information can be summarized as follows:

Neachil (also known as Neakil, Neachille, Neachile Pocerana, Neachila Pocaragua, Nyaicili Boki Raja) was a sultana, a spouse of the sultan named Boliefe (sometimes Boliese, Abulais or Bayan Sirrullah) in a rich and powerful sultanate called Ternate (11). The sultanate included numerous islands of present-day eastern Indonesia, southern Philippines, and New Guinea. Neachil was the daughter of the ruler of a neighbouring "rival" sultanate called Tidore (12). Her father was Sultan Almansor (Al-Mansur I.). The marriage to Boliefe was in fact a wedding policy to prevent conflict and strengthen both sultanates. The wealth of the area was mainly from the production and sale of spices (hence the name "spice islands"). Before the arrival of the Portuguese colonizers, the religion of the area was Sunni Islam, but on several islands of the empire, an original paganism still prevailed. Neachil was a Muslim and she had three sons. After her husband's death, a difficult phase of her life began. Her life ended in martyrdom, which eventually made her figure a symbol of Christian faith. She entered the Christian world and eventually she appeared in the altarpiece in Trencin (as well as in paintings and frescos in Budapest, Mondovi, Sansepolcro, etc.). When she became a widow, her husband's illegitimate son, Hairun Jamilu, allied with the Portuguese, and they together deprived her three sons of a succession to the throne and, finally, of their lives. The sultannes herself was deprived of power and most of her property. Since this was caused by the Portuguese, the widow logically remained hostile to the colonizers and also to their religion - Christianity (she was said to have "mortal hatred" towards Christianity). To this situation, in the summer of 1546, other Portuguese came to Ternate together with the mission of Francis. Francis tried to help the widow and at the same time convinced her to convert to Christianity. He succeeded after months of conversation. Neachil was baptized as (Dona) Isabel (note 2). The baptism depicted on the altarpiece in Trencin took place in autumn 1546. At that time, the widow was probably, as the mother of three sons, at mature adult age (around 40 years?). After her baptism, she became an exemplary Christian and she gained sympathy of the inhabitants for her behavior and her charitable deeds. Francis had supported her; he himself addressed a letter to his ruler about financial support for the widow. He also persuaded two sisters of sultan and many others to convert. However, he did not succeed with the sultan himself. Later, as part of the persecution of Christians by the sultan, the widow was convicted of apostasy from Islam and she was sentenced allegedly to execution (10,13) (note 3). In addition to the missionary-religious motif, the conversions were certainly part of a political "game" (4). Trade, political and military alliances often meant also unification in the religion. The continuation of the fights for power in the following 20-30 years led to the almost complete expulsion of the Portuguese as well as to the strengthening of Islam. Thus, the tension between Christianity and Islam in the area of eastern Indonesia has its roots in the distant past. 

There is not a high amount of information about the character of Neachil, and the descriptions were certainly influenced by Christian faith of the writers. It was mentioned that she was of "noble spirit", "strong judgment", she was "learned (she knew mythology of her nation and the Quran very well)", "hospitable", "humble", "godly", "gentle with others, and strict with herself". I have not found any information about her physical appearance. It can be assumed that she had an appearance of so-called Austronesian or Melanesian ethnic groups which lived in the region (14,15). In European paintings, Neachil has the appearance of white woman. According to one opinion, the model for Neachil was Duchess Maria Jeane Baptiste, Regent of Savoy (16,17). Central European painters in the 17th century were probably unaware of exact physical appearance of people in eastern Indonesia (note 4). Moreover, it is questionable whether the commissioner or viewer of the painting was so “multicultural” at the turn of the 17th and 18th centuries that he would accept the Austronesian appearance of the queen who had the highest respect of the Jesuits and who was one of the main figures of the painting (as opposed to less important figure at the bottom left, who is of dark skin). As it is a sacral painting and not a documentary picture, dissension with the real image of the persons and things is not disturbing. For a present-day viewer, it remains a question how to perceive the figure in the painting: as the queen or the sultaness (?), Neachil or Isabel (?). The personality of Neachil had the attributes of all four. In addition, she represents the character who was so-called "defeated" in a power struggle, and she would be probably doomed to be forgotten, if it were not for the original Christian value culture (non-contaminated by clericalism) that appreciates moral integrity more than a position of power. The story of Neachil was thus not forgotten and it became part of history, both Indonesian and European.

 

Note 1: It is a variant of Pozzo's painting of the same name, which is in Trento, Italy, in the church of St. Francis Xavier. After Pozzo's death, the painting in Trento was finished by his pupil and nephew Mignocchi, who is also the author of another painting in the Trencin church (the painting Immaculata Triumphans in the side chapel of the Immaculate Conception) (17). Thus, there is a personal connection between Trencin and Trento, and the authors of the paintings are representatives of "pozzism" (the term of art historian Serfőz, cited in 17). The Trencin painting of Neachil is signed by Christopher Tausch, a Viennese pupil of Pozzo. Pozzo's presence in Trencin, as reported by Branecky, has not yet been confirmed by other sources (17).

Note 2: Whether Francis himself performed the baptism was questioned by some authors (8). It is similar to the famous baptism of the Japanese prince Otomo Sorin, which is in several paintings (e.g., the painting in the Jesuit church in nearby Uherske Hradiste) (18).

Note 3: A convincing written record on this execution does not exist, however. It can be a myth. Undesirable persons of royal descent were removed usually by poison murder, an official execution would be uncommon.

Note 4: It can be also observed in the altarpiece in nearby city Uherske Hradiste, the “Baptism of the Oriental King Sv. František” by the painter Jiri Heinsch. In the painting, Francis baptizes the Japanese prince Otomo Sorin, while the indigenous people with headbands have the appearance of American Indians rather than Japanese (18). Jesuits had a different approach to the figures of the saints than to the indigenous people. The physical appearance of the saints was "canonized", and so Francis has the same appearance in all the paintings (the so-called real form, Verra Effigies). This form was created allegedly according to the postmortal mask of Francis (19). The form was certainly "improved" and idealized. In the case of Neachil, we speculate on "beginning" canonization of the form (all paintings show the same young charismatic woman, arousing sympathy with her). Perhaps the Jesuits intended to beatify Neachil in the future (?). The prerequisite for the beatification was a successful propaganda, so that the public would firstly come to like the character (20). Part of such a campaign, in principle not unlike the campaigns of the current advertising industry, was a suitable visual presentation. In the case of success, the proposal for the beatification could then be successfully "passed" through the papal commission. For the Jesuits, the agreement with the real physical appearance of any saint or candidate for beatification played a secondary role. In the first place, it was necessary to evoke a strong emotional impression by the image. The image was part of a complex "multimedia" effect, which was supposed to be almost hypnotic (teatrum sacrum). This has been achieved by the synergic effect of the paintings, sculptures, architecture, sophisticated lighting and the liturgy scenario, sometimes with the use of "stage" mechanics (apparato) (13). I would like to ad that the term "propaganda" should be understood as ethically neutral. From an ethical point of view, propaganda can be deceptive ('black' propaganda) or, conversely, based on truthful information ('white' propaganda), or it can be something between the two (21).

 

Acknowledgment: I want to thank Mr. Vojtech Brabenec MSc. (www.trencan.6f.sk) for his advice in the search for sources, and Ms. Kristina Zitnanova for technical assistance.

 The virtual tour of the church is at: https://trencin.sk/public/panorama/Mesto.html?s=pano37&skipintro

 

REFERENCES

 

1. Website Piaristické gymnázium J. Braneckého, Trenčín: https://www.piar.gtn.sk/o-skole/historia-skoly/

2. Website of city Trenčín: https://visit.trencin.sk/piaristicky-kostol-sv-frantiska-xaverskeho-%ef%bb%bf/

3. Branecký J. Čo máme vedieť o kostole piaristov v Trenčíne?, 2.vydanie, Trenčín, 1999 (in Slovak). Accessible on website: www.trencan.6f.sk/branecky/index.html

4. Abdurachman, Paramita R. “'Niachile Pokaraga' A Sad Story of a Moluccan Queen.” Modern Asian Studies, vol. 22, no. 3, 1988, pp. 571–592.

5. Georg Schurhammer (1977) Francis Xavier: His Life, his times - vol. 2: India, 1541-1545. Rome: The Jesuits Historical Institute.

6. Maffei JP, Bartoli D: The Life of St. Francis Xavier: Apostle of the Indies and Japan. Baltimore: John Murphy, 1868. Accessible on website of Vojtech Brabenec MSc.: https://archive.org/details/cu31924031286358/page/n6/mode/2up

7. Bouhours D. The life of St. Francis Xavier, of the Society of Jesus, apostle of India. Philadelphia: Eugene Cummiskey, 1848.

8. Maynard T: The Odyssey of Francis Xavier. Longmans, Green and co, London 1936. Accessible on website: https://archive.org/stream/MN5143ucmf_2/MN5143ucmf_2_djvu.txt

9. Dryden J. The Life of Saint Francis Xavier. Accessible on website: https://catholicsaints.info/the-life-of-saint-francis-xavier-by-john-dryden/

10. Bartoli D. Dell’Istoria della Compagnia di Gesù: L’Asia, i (Milan: Dozio, 1831; orig. 1653), 166.

11. Wikipedia, „Sultanate of Ternate“, https://en.wikipedia.org/wiki/Sultanate_of_Ternate

12. Wikipedia, „Sultanate of Tidore“, https://en.wikipedia.org/wiki/Sultanate_of_Tidore

13. Horn A. Andrea Pozzo and the Jesuit “theatres” of the seventeenth century. Journal of Jesuit Studies 2019, 6: 213-248.

14. Wikipedia, „Austrinesian peoples“, https://en.wikipedia.org/wiki/Austronesian_peoples#Genetic_studies

15. Wikipedia, „Moluccans“, https://en.wikipedia.org/wiki/Moluccans

16. Pfeiffer HW. ‘L’iconografia e il messaggio del San Francesco Saverio’, in his Andrea Pozzo a Mondovì, Milano, Jaca Book, 2010, pp. 61-129.

17. Serfőző S. Zur Geschichte des „Pozzismus“ in Ungarn, In: Herbert Karner (Hg.): Andrea Pozzo (1642‒1709). Der Maler-Architekt und die Räume der Jesuiten, Verlag der Österreichische Akademie der Wissenschaften, Wien 2012 (in German). 

18. Macháčková J.: Jan Jiří Heinsch. Křest orientálního panovníka Sv. Františkem Xaverským. Thesis, Faculty of Philosophy, Palacký University, Olomouc, Czech Republic, 2011 (in Czech). 

19. Andrle J. Kult sv. Františka Xaverského v českých zemích raného novověku. Thesis, Deparment of Czech history, Faculty of Philosophy, Charles University, Prague, 2011 (in Czech).

20. Levy E. Propaganda and the Jesuit Baroque. University of California Press, Berkeley and Los Angeles, California, USA, 2004.

21. Jowett GS, O Donnell VJ. Propaganda and Persuasion. 6th ed., Sage Publications Inc., London, 2014.

 

Trenčín, February 5, 2020; update: January 22, 2021

Author's e-mail: zamecnikm@seznam.cz